Jednoduchá otázka? Stavíte sa, že na ňu zaznie niekoľko desiatok rozdielnych odpovedí?
Kedysi ešte ako malý žiačik som sedel na strome a rozprával som kamarátke, že budem mať firmu, v ktorej bude robiť 500 ľudí. Ani my nešlo o ten pocit zodpovednosti, či moci, ktorý s tým súvisí, dokonca ani peniaze ma netrápili. Proste som žil v sne, že sa mi to raz podarí a že dokážem niečo, čo má pre mňa skutočnú hodnotu a ozajstný zmysel. Vlaste, pre tento sen som si neskôr založil firmu.
Priznám sa, že keď počúvam rádio a rozpráva tam nejaký zástupca odborov, asi by som toľko zamestnancov skutočne nechcel. Odborári nemajú u mňa dobrý kredit, skôr naopak. Ale to nie je podstatné.
To, o čom som sníval bolo pre mňa určité uspokojenie. Moja práca bola vždy pre mňa dôležitá a teda tento sen bol skutočne silná hnacia sila.
Všeobecná odpoveď na moju úvodnú otázku je asi taká, že očakávame uspokojenie. Samozrejme kariérne, to rodinné by sme asi v práci hľadať nemali {:o).
Poznám ľudí, ktorí sú živnostníci a sú veľmi spokojní. Pritom živnostníčenie je jednoznačne najťažšia forma živobytia. Kto sa rozhodne byť malým živnostníkom asi by mal vedieť, že od tej chvíle mu nikto nepomôže len tak, že keď deň nebude pracovať, že vtedy nič nezarobí. Že neexistujú pojmy ako maródka či dovolenka bez toho, aby neboli "potrestané". Ale predsa sú veľmi spokojní (teda tí, ktorých myslím). Lebo našli, čo hľadali.
Lepšia forma je určite mať zamestnancov a teda vlastniť nejakú firmu. Ľudia vedia čo majú robiť a robia to a majiteľ má podiel na zisku. Toto vybudovať je problém, ale zasa, je to o šikovnosti, kontaktoch (hlavná vec na Slovensku) a samozrejme schopnostiach.
No a ževraj najlepšia voľba je byť investorom. Mať dosť prostriedkov, ktoré môžu produkovať ďalšie. Hm, problém je mať tie prostriedky. Ešte som nevidel investora s holým zadkom. Takže tu je ešte väčší problém sa ocitnúť. Ale potom môže byť finančný príjem jednoznačne najlepší. Ale zasa. Mňa osobne by toto moc neuspokojovalo. Vás možno áno.
Keď píšem tieto riadky, opäť si uvedomujem, že stále mám rád svoj sen. Že je pekelne problematické ho dosiahnuť a potom problematické ho mať? No a? Asi si budem musieť prehodnotiť svoje postupy a začať rásť ku tomuto snu. Nie je nič horšie, ako keď človek prestal rásť. A bojím sa, že ja som nielen prestal, ale pomaly sa zmenšujem. Snáď sa nestratím {:o).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára