Niekedy v septembri som začal čítať knižku o tom, ako sa má správne robiť marketing na internete. Jednou z hlavných rád bolo založiť si vlastný blog a začať písať. Tak som poslúchol a ejhľa, čoraz viac ma to začalo baviť. Normálne mi chýbalo, keď som niektorý deň nemal čas, aby som niečo napísal. Blog je super, môžem si písať o tom, čo ma zaujíma, kedy a koľko chcem... a ja chcem!
Potom prišla taká sranda. Psychologický test osobnosti. Nejakých 50 otázok, tak som si ho celkom pozorne vyplnil a vyšlo mi vo výsledkoch okrem iného aj to, že najviac by sa ku mne hodilo povolanie konzultanta a spisovateľa. Áno, objavil som to! Objavil som konečne to, čo skutočne chcem! Konečne! Niektorí ľudia to neobjavia za celý život a ja už v 29-ne. Parááda!
No, ale keďže som trošku ovplyvnený svojím pracovným životom doposiaľ, hneď som ako absolútny neobchodník predal 4 dokumenty, ktoré mám napísať. Poviem vám, kedysi ma šialene bavilo programovanie, dnes skutočne nie, robil som to príliš dlho a veeeeeľa veľa hodín každý deň. Pozerám sa na svoj posledný príspevok, bol zo 14. novembra. Celé dva týždne som mal nad sebou meč. Za tie dva týždne som napísal 136 strán. Ok, nie je to šialene veľa, ale je to asi 1,5 strany na pracovnú hodinu a to som mal aj iné povinnosti. Uf, skoro som si písanie poriadne znechutil.
Keby to bola aspoň beletria - vstúpila do miestnosti, tam stál on. Z okna sa odrážal tieň zapadajúceho slnka, ktorý nechal vyniknúť jeho žiarivému pohľadu. Obzrela sa okolo....a tri strany o miestnosti {:o). Lenže to boli témy ako režim pohybu osôb v administratívnej budove, či podnikateľský plán.
Verím, že tí, ktorí ste si zvykli tu nájsť niečo zaujímavé budete tolerantní a ešte sa sem občas vrátite a ja sľubujem, že napriek tomu, že som nenapraviteľný optimista, budem sa snažiť pribrzdiť svoje pracovné tempo tak, aby som sa mohol venovať aj svojmu veľkému koníčku a síce písaniu tohto blogu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára